Nie som ako oni

Autor: Juraj Hipš | 3.5.2019 o 11:02 | Karma článku: 8,73 | Prečítané:  3486x

Sedel oproti mne a vyzeral ako z filmov, ktoré som pozeral, keď som bol malý chlapec. Boli čiernobiele, veľmi ma nebavili, ale keďže nič iné nebolo, tak som sa díval aj na to. Teraz som sa díval na toho pána na druhom konci stola.

Začal ma poučovať, že musíme na Slovensku vybudovať „artek“. Je to vraj najlepší spôsob, ako deti získajú životné zručnosti. Netušil som, čo to slovo znamená, zapísal som si ho do zošita. Aj som sa za to trochu hanbil. Pán sa tváril dôležito, ako keby išlo o nový pedagogický smer, ktorý mi unikol. Pán v saku ešte zdôraznil, že jedna z dôležitých úloh nášho školstva je dopravná výchova. Nesúhlasne som kýval hlavou, ale nebral to do úvahy. Vysvetlil mi, že tie záhadné arteky musia zahŕňať aj túto zložku.

Pán, ktorý oproti mne sedel, bol štátnym tajomníkom ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Štefan Chudoba. Viac som sa s ním už nestretol. Myslím, že nesympatie boli vzájomné. On netúžil nikdy viac stretnúť mňa a ja jeho. Bol presne ako tí páni z čiernobielych správ, ktoré som pozeral v socialistickej televízií.

Zo slávneho arteku sa vykľul sovietsky pioniersky tábor. Chodili tam najlepší pionieri alebo potomkovia komunistických prominentov. Mohli sa tam stretnúť s rovnako preverenými pioniermi z ostatných socialistických krajín. Pán Chudoba mal sen vybudovať takéto arteky po celom Slovensku. Písal sa rok 2014.

Na druhý deň som zistil, že bol vedomým agentom ŠtB. Nehanbil sa dokonca obhajovať komunistický režim v prvej televíznej debate po revolúcii. Ministrovi Čaplovičovi nič z toho neprekážalo, aby sa stal jeho štátnym tajomníkom. Sám bol komunista. Títo dvaja páni viedli slovenské školstvo.

Bdelá kóma vzdelávania

Sledujem to video niekoľkokrát za sebou. Nie je čiernobiele, ale vrátilo ma do  éry socialistickej televízie.Sledujem ministra Čaploviča, ako ukazuje najlepšiu vyučovaciu hodinu dejepisu. Stojí pred čisto zotretou tabuľou a má výklad o Štefánikovi na jednej z bratislavských základných škôl. Celý čas, ako to video pozerám, si hovorím, že tí žiaci museli spraviť niečo veľmi, ale veľmi zlé. Sledovať monológ Čaploviča hraničí s mučením. Tá hodina je z pedagogického hľadiska čisté zúfalstvo.

Minister uvádza žiakov do bdelej kómy. Jediný dynamický prvok je pomaly schnúca tabuľa. Pri pozeraní videa je to jediný záchytný bod, kde sa niečo deje. Píše sa rok 2012 a tento pán chce opäť raz naštartovať najväčšiu reformu všetkých čias. Jeho reformy našťastie vyschli rovnako ako tá tabuľa.

Terigám sa vlakom zo Zvolena do nášho hlavného mesta. Pozvali ma stretnutie s poslankyňou, ktorá chce zmeniť spôsob ako sa robí experimentálne overovanie na školách. Sedím za stolom v jednej z miestností národnej rady. Som utrmácaný z cesty. Aby som stihol vlak, vstával som už o pol piatej ráno. Nalievam sa kávou a počúvam úvodné reči pani poslankyne. Stále nechápem, prečo to ide robiť.

Všetci v miestnosti vieme, že je to totálna kravina. Prihlásim sa o slovo a dovolím sa spýtať, ako pani poslankyni tá idea napadla. Skutočne ma zaujímali myšlienkové pochody pani Smolíkovej z SNS. Odpoveď som sa nikdy nedozvedel. Zástupkyňa ľudu mi stroho odvrkla, že mne to vysvetľovať nebude. Dopil som kávu a odišiel ďalším vlakom späť domov.

Stal som sa politikom

Takýchto príbehov som za posledné roky zažil desiatky. Stretnutia s diletantmi, pohrobkami minulého režimu aj tými, čo sa dostali do politiky len preto, že im to pripadalo ako najlepšia forma zárobku. Snažil som sa zo svojej frustrácie vyrozprávať aj vypísať. Mnohí to lajkovali, ale nebolo tam nič, čo by sa mohlo ľuďom  páčiť.

Keď som raz svoje zážitky rozprával vysokoškolským študentom a do toho pustil video Čaploviča ako učí, sála burácala smiechom. Študenti mi prišli na záver poďakovať, že to bolo lepšie ako stand up comedy. Mne bolo do plaču.

Budil som sa nad ránom a rozmýšľal, či je moje rozhodnutie správne. Manželka mi povedala, že má strach. Že raz budem ako oni. Mesiace som rozmýšľal, či je toto moja cesta. Nechcem byť ako oni. Chcem byť tým, kým som aj teraz. Nechcem byť ako tí z čiernobielych správ, ktorými som pohŕdal.

Je to jedno z najdôležitejších rozhodnutí môjho života. Nebudem nikdy ako oni. Vykročil som zo svojej komfortnej zóny, vzdal sa postu riaditeľa v mimovládnej organizácii Živica, ktorú som pred 19 rokmi zakladal. Odvážil som sa vydať na novú cestu ako pomôcť slovenskému školstvu. 

Stal som sa politikom. V strane SPOLU – občianska demokracia sa budem ako člen predsedníctva venovať školstvu. Nemám milión eur, nemám okolo seba marketingových guruov, ani poradcov, ktorí mi zlepšia imidž. Mám okolo seba tím ľudí, ktorí boli ochotní sa so mnou na túto cestu vydať. Viem, že zlepšovať školstvo sa nedá za pár dní. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti a podpory učiteľom, aby sa veci pohli dopredu. Nebudem sľubovať galaktickú reformu, lebo by to boli prázdne sľuby.

Tak ako som mal ale jasnú víziu, keď som pracoval v neziskovom sektore, mám ju aj teraz. Chcem zlepšiť školstvo spolu s učiteľmi, rodičmi aj odborníkmi tak, aby víťazmi boli deti

Vykročil som, aby som raz mohol povedať, že nie som ako oni.

Budem rád, ak moju prácu budete sledovať aj TU.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Danko kolegov pobavil, jeho projekt považujú za megalomanský

Danko robí z politiky kocúrkovo, vraví Budaj.

Dobré ráno

Dobré ráno: Prokurátor Kováčik má problém, no Tóthovi sa nedá veriť

Nové informácie z vyšetrovania vraždy.


Už ste čítali?