Zápisky zo sociálnej izolácie

Autor: Juraj Hipš | 21.3.2020 o 14:00 | (upravené 21.3.2020 o 14:07) Karma článku: 5,53 | Prečítané:  670x

Vyzerám ako pilot transatlantického letu. Na hlave slúchadlá s mikrofónom a čumím na monitor. Prerušujem občas spojenie a zdvíham mobil. Medzitým mi vyskakujú okná na čete.

Nikdy som si nemyslel, že práca vo virtuálnom priestore môže byť taká morda. Uši mám červené, oči tiež. Vyzerám ako zombie z home officu.

Deti si už zvykli, že som pilot a nepočujem, čo hovoria. Pochopili, že ak chcú prežiť, musia sa postarať samé o seba. Našťastie žijeme na lazoch. Deti sa premenili na Tarzanov a začali fungovať v lese. Stavajú bunkre, presekávajú sa kríkmi a brodia bahnom. Základ je, že ich nevidím a môžem pokračovať v transatlantickej jazde ponad zoom, skype aj slack.

Manželka mi hovorí, aby som deťom zobral aspoň tie veľké záhradné nožnice. Je to vraj nebezpečné. Hrozím sa ale toho, že v tej chvíli vbehnú dnu a budú si pýtať jesť, piť a zapájať ma do svojich hier. Nožnice vyhodnotím ako bezpečné.
 

Každé ráno sa v panike budím, aká príde smska. Elektrikári práve teraz opravujú vedenie a vypínajú prúd. Žiadny internet ani voda z čerpadla. Čistá apokalypsa. Našťastie ráno príde správa, že dnes nič opravovať nejdú. Ďakujem všehomírovi, že drží nad nami ochrannú ruku.

Začnem rozmýšľať, čo budú robiť deti, ak bude pršať. Netrúfam si ich poslať do lesa v daždi. Aj keď o mesiac, kto vie.

Manželka motivuje syna, aby si natiahol nad pieskovisko nepremokavú plachtu. Páči sa mu to. Neviem, či ho tým zámerne pripravuje na pobyt vonku aj v lejaku, aby sme mohli pokračovať v našom home office. Ale prikyvujem na tento super nápad.

Rozmýšľam, čo by robili moje deti, ak by prišiel vírus v zime. Nepoviem to nahlas, ale iglú by asi bolo riešením.

Skladám si slúchadlá a presúvam sa na chvíľu do civilizácie. Vyzerá to tam rovnako ako u nás na lazoch. Nikde nikto.

Prvýkrát robím rozhovor pre televíziu zamaskovaný. S redaktorkou si pozeráme do očí, nikdy jej tvár neuvidím. Podľa očí ju spoznám kedykoľvek, toľko sme sa na seba dívali. Na rúško sa skutočne nedá pozerať dlho.

Rovno aj nakúpim, keď som už vonku. Vyzerá to ako zo sci-fi filmu. Vedľa mňa vystupuje z auta zamaskovaný pár. Na aute veľká nálepka kotlebovcov. Majú rukavice aj rúška. Zodpovední občania. Počúvajú nariadenia štátu, ktorý by inak tak radi rozložili. Lebo hnusný zlý systém. Ale som rád, že zrazu ani pre nich vedci nie sú šorošovi zapredanci a oni dodržujú nariadenia. Mohli by v tom pokračovať.

V potravinách sa pohybujú všetci zamaskovaní. Akurát jednej pani spadla rúška, keď sa načahovala pre kečup. Okamžite si tvár zahalila voľnou rukou. Pri pokladni niekto platí hotovosťou. Predavačka sa trápi prepočítavaním v rukaviciach. Je mi jej ľúto. Toto je horšie, ako keď Popoluška triedi šošovicu a hrach. Vyťahujem kartu a platím bezkontaktne. Získavam si jej obdiv.

Šoférujem auto s rúškou na tvári. Boj pred koronou som zautomatizoval. Až za dedinou si uvedomím, že tam okrem mňa nikto nie je a auto chytí maximálne koróziu. Dávam si masku dole a voľne dýcham. Je to krásne.

Deti sú stále vonku. Rozmýšľam, či by prežili takto aj noc. Uvidíme, keď bude teplejšie.

Telefonuje mi mama, aby mi hlásila, čo vidí z okna v Petržalke. Volám s ňou oveľa dlhšie ako bežne. Viem, že sa nudí. Preberieme počasie, kto má aké rúško, kedy to asi skončí. Nezabudne sa ako zvyčajne spýtať, či som jedol. Mám 44 rokov, ale teraz je to milé. Aj peniaze mi chce poslať, aby sme prežili. Upokojujem ju, že stále žijeme v blahobyte. Zatajím pred ňou tie záhradné nožnice. Potvrdím, že jej vnúčatá sú šťastné a nič im nechýba. Aj nepremokavú plachtu dostali.

Mama chce skypovať, aby videla deti. Zabudla ale heslo. Hovorím jej, že jej pošlem link na zoom. To bola blbosť. Vyplašil som ju. Hovorím jej, aby s otcom po večeroch spomínali na heslo.

Elektrikári ohlásili, že najbližšie týždne nebudú nič opravovať. Prúd nám pôjde. Paráda. Môžem si nasadiť slúchadlá a deti vysunúť von.

Čím ďalej, tým viac rozmýšľam nad pobytom v lese. Na deťoch vidím, ako im to prospieva. Majú krásnu farbu na lícach, učia sa samostatnosti, tímovej práci aj kreativite. Mám pocit, že toto vyučovanie im prospieva.

Moje príspevky môžete sledovať aj TU.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lunapark alebo národná pýcha? Vysoké Tatry stoja na rázcestí

Udalosti na Štrbskom Plese sú varovaním.

Dobré ráno

Dobré ráno: Dovolenkárov bude vláda sledovať cez mobil

Do zoznamu menej rizikových krajín pribudne Británia.


Už ste čítali?