Päste, bitky a šikana na našich školách. Skutočné príbehy.

Autor: Juraj Hipš | 17.6.2020 o 17:47 | (upravené 17.6.2020 o 21:29) Karma článku: 11,90 | Prečítané:  8015x

Bol som šikanovaný a nepodarilo sa mi začleniť medzi spolužiakov. Škola kládla dôraz na známky a vzťahy sa neriešili. Komu to ako šlo, tak sa zariadil. Mne to samému nešlo. Začal som mať z toho depresie. Hanbil som sa za to.

Tieto vety mi minulú stredu napísal jeden mladý muž z východného Slovenska. Chcel sa so mnou porozprávať. Dohodli sme sa, že sa stretneme.

Jeho celá správa je plná bolesti a sklamania. Nikto mu počas školy nepomohol. Bol odstrkovaný a svoje trápenie si niesol hlboko vo svojom vnútri. Nemal dobré rodinné zázemie a v škole sa tiež necítil prijatý.

Pred týždňom iný mladý muž spôsobil tragédiu vo Vrútkach. 22-ročný Ivan sa odhodlal k strašnému činu. Zároveň sa spustila diskusia o bezpečnom prostredí v našich školách.

Je mi nesmierne ľúto, že došlo k tejto tragickej udalosti. Zasiahla ma ako otca aj ako pedagóga. Veľmi si prajem, aby k niečomu takému už nikdy viac nedošlo. Čokoľvek sa útočníkovi v minulosti stalo, nesmie to byť dôvodom ani ospravedlnením tak hrozného činu.

No smutno mi je aj z príbehu chlapca, ktorý sa mi so svojim trápením zdôveril v správe. A tiež z množstva príbehov, ktoré sa ku mne dostali za posledné dni.  Tušil som, že podobných detí sú v našich školách tisíce. Niektoré príbehy sa odorali pred viacerými rokmi, iné sú úplne čerstvé.

Považujem za dôležité, aby sme tému bezpečnosti na našich školách otvorili a začali o nej vážne diskutovať. Preto zverejňujem niektoré príbehy tak, ako mi prišli. Z dôvodu zachovania anonymity som zmenil mená.

ŠIKANA NIE JE DOBERANIE

Niektorí zľahčujú šikanovanie slovami, že je to len také detské doberanie. Prečítajte si príbeh  Ľudmily.

Počas základnej školy už na prvom stupni mi brali jedlo. Nič som nejedla. Vždy som bola hladná. Spolužiaci mi brali školské pomôcky a učebnice. Skrývali mi ich. Bili ma a neraz ma vyzliekli a smiali sa mi. Roky nikto nevedel, že ma šikanujú. Musela som robiť iným domáce úlohy. Nechceli ma pustiť do kabínky na školskom WC a keď ma pustili, zamkli ma tam. Napokon som odmietala chodiť do školy. Skončilo to mojimi psychickými problémami. Bola som na psychiatrických liekoch, nevychádzala som von, plakala som.

Ako to, že nikto tomu nevenoval pozornosť? Možno si dospelí mysleli, že sú to len detské hry. Neboli. Ľudka sa to bála niekomu povedať. „Mala som problémy rovnako doma. Rodičovské hádky, ktoré mi tiež nepomohli. Otec bol od mojich siedmich rokov preč a chodil domov raz za rok. Keď prišiel,  bolo všetko hore nohami,“ spomína. „Doma boli hádky a spory. O školských problémoch som mlčala.“

Buchnáty, facky ani kopanie nie je pre mnohé deti ničím ojedinelým. Na mieste, kde sa majú cítiť bezpečne a spoznávať svet aj samých seba, zažívajú strach a bolesť. Psychickú aj fyzickú.

Spolužiačka ma zhodila v šatni tak, že som mala otras mozgu. Pol hodinu som nevedela rozprávať a hýbať pravou rukou. Bola som hospitalizovaná. Na šikanu od spolužiačky som triedneho učiteľa neupozorňoval len ja, ale aj spolužiaci. Nič neriešil,“ spomína na svoju základnú školu Anka.

Keď som posledné dni čítal tieto príbehy, lomcovala mnou zlosť. Zlosť, že tým deťom nikto nepomohol. Príbehy, ktoré som dostával boli ako zo zlého sna. Tie deti chodili do školy ako do mučiarne. Mnohé boli bité aj psychicky týrané. Neboli to detské šarvátky, ale vážne ubližovanie. Na tele aj duši.

CHUDOBA AKO DÔVOD NA PONIŽOVANIE

Na lyžiarskom kurze som mala staré požičané lyže. Všetci sa mi smiali. Viac som na výlet nešla. Aj keby som chcela, nemali sme na to,“ napísala mi Mária. Mama jej zomrela a na mnohé veci ostala sama. Príbeh Márie nie je žiaľ ojedinelý.

Spolužiačka mi vyčítala, že mám oblečenie zo secondhandu a že sa nemaľujem. Tak mi jedného dňa počas hodiny odstrihla kus vlasov. Že aspoň budem mať lepší účes, keď už sa neviem maľovať. Triedny to neriešil,“ zdôverila sa Zuzana.

Prišlo mi mnoho bolestivých príbehov, kde si deti vyslúžili výsmech, ponižovanie a urážky za to, že ich rodičia nemajú peniaze. Výsmech za oblečenie, topánky, školskú tašku alebo za to, že si nemohli dovoliť zaplatiť školský výlet. Zuzana aj po rokoch hovorí, že do dnes cíti krivdu od spolužiakov.
 

Časť šikany na našich školách sa deje kvôli sociálnym pomerom, z akých deti pochádzajú. Aj počas korona krízy sa ukázalo, aké obrovské rozdiely medzi deťmi máme. Viac ako 30 000 detí sa nemohlo pripojiť na internet a boli v podstate vylúčené zo vzdelávania. Pre ich rodičov je internet luxus, ktorý si nemôžu dovoliť.

Slovensko je jednou z krajín, kde študijné výsledky z veľkej časti závisia od bohatstva a zázemia rodičov. Potvrdzuje to aj medzinárodné meranie PISA. Na našich školách nie je ničím nezvyčajným, že chudobné deti majú značne menšiu šancu zažiť v škole úspech. A ešte za svoju chudobu bývajú šikanované. 

NADVÁHA, OKULIARE A BUCHNÁTY.

Už od prvého ročníku som sa nezačlenil do kolektívu, lebo som mal nadváhu. Spolužiaci si zo mňa robili posmešky, dostával som aj päsťou. Toto som zažíval deväť rokov. Nikomu som to nehovoril. Až mama zistila, čo sa deje, pretože som sa jej nezdal. Učitelia to neriešili. Keď som to povedal učiteľom, bolo to ešte horšie. Nikomu toto neprajem. Dodnes beriem lieky. Niekoľko krát som bol úplne na dne a chcel som si niečo urobiť.
 

Mnohé príbehy, ktoré mi prišli, sa týkajú práve výzoru. Okuliarnik indický, krivý zub alebo čaptavé nohy. Tieto výrazy nie sú ničím ojedinelým pri šikanovaní. Neostáva ale len pri slovných útokoch. Vyčleňovanie z kolektívu, buchnáty aj kopance sú častým sprievodným javom, kedy sú deti trestané za to, ak nespĺňajú ideál krásy

Ak ste dieťa z chudobnej rodiny, máte nadváhu a ešte nebodaj nosíte okuliare, máte pomerne veľkú šancu, že v škole budete trpieť. A ľahko sa vám môže stať, že si to nikto nebude všímať.

MÝTY O ŠIKANE

Narodila som sa s rečovou vadou.. Mám skoliózu, astmu a nosila som okuliare. V škole bola partia dievčat, ktorá ma vždy po škole čakala. Najprv sa ma snažili zhodiť z bicykla, kopali do mňa, pľuli a potom ma naháňali. Prenasledovali ma celé mesiace. Presne vedeli, kde bývam, v akom vchode a vždy som sa im musela skrývať. Nemohla som ísť len tak domov, lebo by som to schytala. Bolo to náročné obdobie.

Takto opisuje svoje zážitky zo školy Lucia. Niekedy sa stretávame s tvrdením, že šikana sa týka najmä chlapcov. Medzinárodná štúdia HBSC, ktorá skúmala aj prejavy šikanovania na slovenských školách hovorí, že sa jedná o jav rovnako rozšírený medzi chlapcami, tak aj dievčatami. Aj keď účasť na fyzických bitkách sa viac vyskytuje v skupine chlapcov.

 

 

Častokrát si šikanu spájame so základnou školou. Prečítajte si ale príbeh mamičky Viktórie.

Môj syn má 7 rokov a šikanu si zažil v škôlke zo strany učiteliek aj riaditeľky. Dôvod ? Nechcel jesť. Dnes po maratóne vyšetrení viem, že je autista a špecifický autizmus u detí má rôzne verzie. Ten môj dokáže zjesť asi sedem vecí a to som ešte tá šťastná matka autistu, že tak veľa. Žiaľ v škôlke mali iné názory.Takže za podpory učiteliek aj riaditeľky ho trestali a on mi to nevedel povedať  Neviem, aké následky to bude mať v budúcnosti. Môžem sa iba snažiť mu dať dosť lásky, aby zabudol.

Alebo príbeh Simony.

Pred rokom a pol som zanechala štúdium na vysokej škole, kvôli sexuálnemu obťažovaniu a následne šikanovaniu zo strany vysokoškolského učiteľa. Zanechaniu štúdia však predchádzal ,,boj s veternými mlynmi“,. Keďže som bola pod neustálym tlakom a daný učiteľ bol známa ,,firma“, rozhodla som sa, že sa spojím so študentmi, ktorí rovnako trpeli správaním dotyčného učiteľa. Všetky incidenty sme spísali a poslali vedeniu fakulty.Samozrejme anonymne, pretože sme mali strach. List bol podaný riadne poštou, no bol zmietnutý pod koberec a nič sa neriešilo. Ani neviem prečo vám to píšem.Sme dospelí, na vysokej škole to vôbec človeka tak nepoznačí, máme alebo mali by sme mať silu, obranné mechanizmy a vôľu to odignorovať, predýchať a nechať tak... No ja viem, že študenti trpeli a trpia. Nadradenosť, ponižovanie, moc druhých ovládať cez ,,status“, a množstvo frustrovaných študentov aj samotných kolegov, ktorí vedia že dotyční je pod ochrannými krídlami samotného rektora. Rozhodla som sa, že sa pod ten list podpíšem. Veď ak nebude anonymný, budú to musieť riešiť. No neriešili, znamenalo to pre mňa peklo a ja som vedela, že tu už nedoštudujem.

Téma šikanovania je jednou z tabuizovaných tém v našom vzdelávacom systéme na všetkých úrovniach. 

ODVARACANIE OČÍ 

Deti, ktoré sú ponižované, odstrkované aj bité,  naťahujú ruku, aby im niekto pomohol.    . Vysielajú signály a hľadajú pomoc. Zväčša si ich ale nikto nevšíma. Odvraciame zrak od tohto vážneho problému, ktorý sa vlečie našim školstvom roky. Učitelia nie sú dostatočne pripravovaní, ako tieto situácie riešiť, podporný personál chýba a mnoho rodičov si s touto náročnou situáciou nevie poradiť.

Naši sa rozvádzali, bola som prváčka. Mala som problém učiť sa a stíhať za ostatnými deťmi. Ale nikoho to nezaujímalo. Sama som sa doma učiť nevedela, mama sa so mnou učiť nevedela tiež, otec tam nebol... Nikto mi nepomohol.

Takéto spomienky sa objavujú veľmi často. Prosby o pomoc, ktoré ale neboli vypočuté.

 „Učitelia sa tvárili, že to nevidia. A spolužiaci zas, že to takto má byť,“ napísala Mária

Podľa výskumu HBSC každý tretí školák, ktorý sa stretol so šikanou, o tejto udalosti nepovedal nikomu. A zarážajúcim faktom je, že len 1% sa s týmto trápením zdôverilo školskému psychológovi alebo výchovnému poradcovi.

 

Všetci si prajeme, aby sa deti aj učitelia v škole nemuseli báť. Ale pochybujem, že viac mreží, kamier a strážnych služieb tomu pomôže. Mnoho detí a mladých ľudí trpí depresiami, nesú si vo svojom vnútri hlboké zranenia a zúfalo volajú o pomoc. Tak ako tí, ktorých príbehy ste si teraz moli prečítať.

Myslím, že miesto mreží nám k bezpečnému prostrediu môže pomôcť viac dobrých školských psychológov. Miesto strážnej služby asistenti učiteľov a miesto kamier budovanie zdravých vzťahov medzi deťmi aj učiteľmi.

Prvým dôležitým krokom je, aby sme o tejto závažnej téme začali nahlas a verejne hovoriť. Žiadne dieťa ani dospelí nemôže zažívať to, čo sme si mohli prečítať v týchto príbehoch.
 

Reforma školstva sa musí okrem zmeny obsahu a spôsobu výučby zamerať aj na bezpečné prostredie. Pre všetky deti aj dospelých. Bez ohľadu na to, kto ako vyzerá, akú má farbu pleti, či je z bohatej alebo chudobnej rodiny, či nosí okuliare, je chudý, nízky alebo vysoký. Vtedy môžeme hovoriť o bezpečnom prostredí na školách.

 

 

Niekoľko základných rád, ako sa rozprávať s deťmi o šikane nájdete aj na mojom webe https://www.uceniejeradost.sk/problem-medzi-detmi/ .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prvé dni po pôrode ovplyvnia celý život, aj tak delíme matky od detí

V roku 2018 sa na Slovensku narodilo predčasne štyritisíc detí.


Už ste čítali?